To popoludnie sa Happy hrá v parku so svojimi priateľmi. Čoskoro musí ísť domov, pretože mu jeho pán a panička sľúbili, že pôjdu spolu do zoo. Je naozaj šťastný a dúfa, že Laura a Oliver budú naozaj pripravení, keď sa vráti domov.
Celú cestu domov uteká. Ale keď príde, dvere sú zamknuté. Šteká, aby ho počuli, ale nikto neotvára dvere. Potom škriabe na dvere – ale stále nič. Nikto neotvára.
„Možno sa im niečo stalo?“ myslí si Happy. Ľahne si na rohožku pred dverami. Čas plynie a on sa začína naozaj báť. Takmer zabudne na zoologickú záhradu a všetky zvieratá, pretože myslí na Olivera a Lauru.
Potom konečne počuje hluk auta. „Skvelé! Vidím Lauru, konečne sa vracia domov a môžeme ísť do ZOO.” Happy od radosti poskakuje okolo Laury. „Ahoj Happy!“
Ale… „Kde je Oliver? Prečo tam nie je aj on?“
Laura otvorí dvere a obaja vojdú, aby počkali na Olivera. Happy si ľahne do pelechu a prežúva kosť. Minúty sa predlžujú a predlžujú (tik tak tik tak).
Začína byť hladný a vonku sa stmieva. Zaujíma ho, či naozaj ešte pôjdu do ZOO. Teraz je vážne znepokojený a jeho myšlienky sa točia len okolo Olivera: „Stalo sa mu niečo? Alebo som urobil niečo zle? Prečo nepríchádza?“
Zrazu Happy dostal nápad. Oliver je určite v zoo a čaká tam na nich. Beží k Laure a ťahá ju za rukáv svetra: „Poď Laura, pôjdeme … rýchlo, kým sa zotmie.“ Laura však ostáva ležať na pohovke: „Nie, nie Happy, som unavená, teraz na to naozaj nemám energiu. Potrebujem si oddýchnuť, choď preč.“
Happy so sklonenou hlavou a tichým vrčaním uteká. Hnevá sa: „Vždy je to rovnaké, niečo sľúbia a potom to nedodržia. Aspoň Laura mohla ísť so mnou do zoo.“
Vyjde do záhrady a chce vybuchnúť. (grrrr) Zvalí všetky kvetináče, ktoré sú pred domom v záhrade… Po tom, čo si vybije hnev, je úplne vyčerpaný a jednoducho sklamaný. Stočí sado klbka pod krík a začne plakať. Takže tam zostane dlho. Zaujíma ho, čo sa stalo Oliverovi tentoraz, že nedodržal svoj sľub.
