Vonku sa stmieva a čoskoro bude noc. Happy hryzie kosť a … spokojne zíva. Celý deň skáče a šantí s kamarátmi vonku. Odloží kosť nabok, vstane a prechádza sa po byte. Vôbec nikto tam nie je! Happy, sústredený na svoje kosti, si ani nevšimol, že Oliver odišiel. „Prečo mu nič nepovedal?“
Zrazu mu už nie je tak dobre, vonku sa čoraz viac stmieva. „Čo mám robiť? Som taký unavený a tiež hladný.“
„Najlepšie by bolo, keby som napočítal do sto, keď sa dostanem do sto, Oliver sa určite vráti.“ Pomyslí si „98, 99, 100 …“
Happy si ľahne do pelechu, prejde chvíľa, ale po Oliverovi ani stopy. Happymu je zle, ako to neznáša! Oliver je opäť preč a necháva ho samého, dokonca aj večer. Vie, že Happy sa bojí tmy. Je nahnevaný a vstáva. Rozhliada sa okolo seba a v tomto veľkom byte sa cíti mizerne a opustene. „Hav, hav,“ Happy jemne šteká, aby si dodal odvahu.
Spomenul si, ako mu Oliver raz povedal, ak je sám a nevie, čo má robiť, aby išiel za Emou, susedkou na treťom poschodí. Happy nabral všetku odvahu, vyliezol na tmavé schodisko a váhavo škrabal labkou na dvere.
Vnútri sa niečo pohne a krátko nato Ema otvorí dvere: „Ahoj Happy, čo sa deje, že si tak neskoro hore?“ Happymu sa uľaví, našťastie je Ema doma. Podíde k nej, vrtí sa a hladí ju po nohách. Ema ho pohladí po hlave a on sa cíti lepšie. Ema hovorí, že môže zostať s ňou. Spoločne idú dole, aby nechali Oliverovi odkaz, aby vedel, kde je Happy.
